reklama

Taký obyčajný deň...ale ako pre koho...

Kolotoč bežnej nemocničnej práce - pre nás zdravotníkov často rutina, pre tých z druhého brehu - čiže našich malých pacientov a ich rodiny ani náhodou. Čo človiečik - to ľudský osud, za každým jedným sa skrýva životný príbeh.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Ráno prichádzam na oddelenie ako zvyknem niečo pred pol deviatou. V porovnaní so slovenskou pracovnou dobou je to hodina priam luxusná, napriek tomu som tu z kolegov z poschodia prvá. Pri našich každotýždenných "nadčasoch", ktoré sa berú ako samozrejmosť, tu nikto z kompetentných dochvíľnosť naozaj nesleduje... Dnes mám na starosti celé naše oddelenie napriek tomu, že štvrtok býva katetrizačný deň a to zvyknem byť takmer celý deň na sále, ale keďže kolegynka, ktorá sa väčšinou stará o oddelenie, včera slúžila, tak má voľno. O ďalšiu chvíľku príde aj môj pomocník - študent predposledného ročníka medicíny. Podelíme si drobcov, ktorých treba vyšetriť a zistiť, ako sa majú a už aj ideme na to.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Začínam naším najmenším bábätkom - Aničkou, ktorá má len presné dve kilá a už sa celkom dobre zotavila po operácii srdca, ale ešte nepapá úplne sama, však ona to všetko doženie. Na žiadosť jej mamy ju budem ešte ten deň prekladať do inej nemocnice, aby to bolo bližšie k miestu jej bydliska. Anička sa práve umýva a potom bude papať, takže som s vyšetrením nepochodila. Utekám aspoň dopísať posledné informácie do jej prepúšťacej správy, aby bolo všetko pripravené, keď bude odchádzať.

Pokračujem teda o niečo väčším bábätkom - Vilkom. Vilko má 5 mesiacov a tiež je už po operácii srdca, má sa skvele, len ešte nemôže ísť domov, pretože má okolo srdca trochu tekutiny, ktorú liečime a sledujeme. Vchádzam do izby a zisťujem, že je práve na ECHO vyšetrení.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na tretí pokus mám šťastie, malého Maťka nachádzam v postieľke. Má len necelé dva mesiace, ale za sebou toho už strašne veľa, jeho srdcová chyba je veľmi komplikovaná s nie vždy istou prognózou. Ale Maťko je bojovník, prekvapil nás už niekoľkokrát. Začal sa veľmi zlepšovať asi pred 2 týždňami, sám si vytiahol centrálny katéter, tak sme skúsili, či to nepôjde aj bez neho, aby sme ho nemuseli zase pichať a išlo...Aj dnes mi spravil obrovskú radosť, postupuje vo svojom vývoji míľovými krokmi. Je poriadne zvedavý, otvára tie svoje veľké kukadlá naširoko a všetko pozorne sleduje. Začal papať ako divý, hlási sa, že má hlad a vypije dokonca už 70-80 ml mlieka sám. Pre niekoho samozrejmosť, ale pre neho veľké víťazstvo. Keď ho takto vidím, opäť si musím pripomenúť, akí by sme mali byť pokorní vo svojich predpovediach o budúcnosti "našich" kardio detí. Oni alebo nejaká vyššia moc sa nakoniec sami rozhodnú, ako to celé bude. A ja sa pred nimi skláňam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom preberám so "svojím" študentom dve deti, ktoré stihol zatiaľ vyšetriť on, majú sa v podstate dobre, doladíme nejaké zmeny v liečbe a naplánujeme vyšetrenia na ďalší deň. Zbehneme v rýchlosti pozrieť 3 ročného chlapčeka s Downovým syndrómom, malou dierkou v srdci a po operácii ORL - výber krčných aj nosných mandlí, ktorý je hospitalizovaný o poschodie nižšie a staráme sa o neho my z kardia, pretože je u nás sledovaný...Nie je to kardio pacient v pravom slova zmysle a tak si "môj" medik môže vyskúšať vypísanie prepúšťacej správy. 

Pokračujem v kolečku na oddelení - medzitým nám Anička dopapala, takže skontrolujem, že je všetko v najlepšom poriadku a porozprávam sa s mamičkou o ďalšom postupe, vysvetlím systém kontrol a na čo je treba dávať pozor, vytlačím prepúšťaciu správu a môžu sa vydať na cestu do druhej nemocnice. Aničku prevezú sami osobným autom, pretože sanitka nie je potrebná (dieťatko sa má dobre a jediný dôvod pobytu v nemocnici je ten, že ešte nepapá vetko sama - sanitka by ich vyšla na cca 600 euro, z toho poisťovňa preplatí asi tak maximálne 200, čiže suma je neúnosná).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ďalšie bábätko nám až toľko radosti nerobí - takmer 6 - mesačná Danka je tiež dievčatko s Downovým syndrómom, je v nemocnici už 3 mesiace, ani po operácii srdca sa nemá veľmi dobre, stále nevládze piť sama, jej srdce zlyháva. Pri vyšetrení zisťujem, že jej stav ostáva stabilný, a tak sa viac venujem jej rodičom, ktorí majú lepšie aj horšie dni, ale pomaly začínajú situáciu nezvádať. Niet sa im ani čo čudovať. Jediné, čo pre nich môžem v tejto chvíli urobiť je, že im venujem aspoň trochu svojho času. Aj keď viem, že na mňa už čakajú iné deti.

Vrátil sa nám z vyšetrenia Vilko - tekutina okolo srdca sa takmer stratila, môžeme teda znížiť dávku liekov.

Ďalšiemu bábätku treba vybrať drôtiky kardiostimulátora (ktoré slúžia len ako pooperačná "poistka", keby nastali poruchy rytmu). Ak je všetko v poriadku, vyberajú sa na 7. pooperačný deň. Tento výkon nie je veľmi príjemný, ale trvá len niekoľko sekúnd. Marianka ho zvládla s prehľadom. Jej rodičom vysvetľujem, že má na pláne ešte vyšetrenie scintigrafie, ktoré nám ukáže, koľko krvi preteká do pravých a koľko do ľavých pľúc.

Ešte vyšetrím zopár detičiek a potom sa vrhnem na menej obľúbenú činnosť, ktorá patrí k našej práci - vypisovanie možných aj nemožných papierov. Prioritu majú prepúšťacie správy 3 alžírskych detí, ktoré sa onedlho vracajú domov do svojej krajiny. "Môj" študent si po vypísaní prepúšťacej správy pýta dovolenie, či sa môže ísť pozrieť na ambulanciu. Jasné, že môže, mne už pomohol a papierovanie bude robiť celý život.

Čoskoro na to musím urovnávať "spor" - Vilkov dedko zdrapil jednu našu kolegyňu z pediatrie za golier (mimochodom ona má okolo 50 rokov), aby sa okamžite prišla pozrieť na jeho vnuka, lebo jemu sa zdá, že nejako inak dýcha...nepomohlo ani to, že ona ho nikdy predtým nevidela a že jeho vnuk má predsa lekára, ktorý sa o neho stará (ten deň mňa) a mohli ma kľudne na jeho žiadosť zavolať, sedela som asi 30 metrov ďalej...a malému nakoniec nič nebolo.

Pozerám na hodinky a vidím, že ak ešte mám záujem o obed, tak je najvyšší čas, čosi na jedenie sa tu dá zohnať do druhej. Oznámim teda sestričkám, že utekám na obed a že som, ako sa tu zvykne hovoriť "na konci svojho bipu, alias pagera". Po obede je situácia na oddelení pod kontrolou, všetky detí sú v pohode, tak pomáham kolegovi s niekoľkými echami a potom sa vraciam k svojim papierom. 

Neprejde ani 10 minút a už mám v pracovni "zrútených rodičov", ktorí sa vrátili zo scintigrafie s Mariankou, oznámili im výsledky, že ľavé pľúca majú 18 % prietoku a pravé 82 %. Vraj personál zo scintigrafie stále volal ďalších a ďalších ľudí, aby prišli výsledok skontrolovať, že sa im to nezdá a vyzerá to vážne. A tak nechávam papiere papiermi a pozývam rodičov, aby si sadli. Majú už presne vykonštruovanú verziu, že zajtra budeme ich malú urgentne operovať alebo katetrizovať, aby sme jej zachránili ľavé pľúca a keď sa to nepodarí, rovno jej ich vyberieme. A tak prvé, čo spravím je, že im vysvetľujem, aký je normálny stav, že u zdravého dieťaťa je výsledok 40 % vľavo a 60 % vpravo. Už tento fakt ich ukľudní a ja si uvedomujem, aký je ten pohľad na svet relatívny - 18 % zo 100 ako si predstavovali je hrozný výsledok, ale 18 % zo 40, ako je to v skutočnosti aspoň trochu mení celú vec. A potom kreslím a vysvetľujem, že to je stav, ktorý sme tak viac - menej aj čakali a že na ľavej pľúcnici môžeme o niekoľko mesiacov zasiahnuť katetrizačne - pomocou nafúknutého balónika alebo tam vožíme stent, ktorý bude držať cievu otvorenú. Po polhodinke rodičia chytajú lepšiu farbu...len vyslovujú kritiku, prečo im to už nepovedali na nukleárnej medicíne, že im mohli ušetriť stresy...nuž preto, že sa nemôžu vyznať úplne vo všetkom, ja tiež neovládam nuansy iných odborov... Ale mám pocit naozaj dobre vykonanej práce. Aj o tomto je naše povolanie, o umení komunikácie a utešovaní, vysvetľovaní.

Je pomaly šesť hodín podvečer a ja po celom dni začínam mať aj dosť, volám na pager svojmu šéfovi, ktorý je určený na ten týždeň ako "supervízor". Odpovedá mi o niekoľko minút: "Suzanna, naozaj som na teba nezabudol, sorry, mám dôležitú poradu, ale už budeme končiť, za chvíľku som pri tebe." Mne to dnes celkom nevadí, mám ešte stále zásobu "papierovej války", ktorú treba vybojovať. Šéf príde niečo po pol siedmej, chce rýchle novinky, asi má toho tiež dosť, mne poskytuje novinky z katetrizačnej sály, kde som dnes byť nemohla. Problémy na oddelení v podstate nie sú, ešte nás zastihne Mariankina mamina, ktorá sa príde poďakovať za povzbudenie, tak sa ešte trochu zakecáme. A náš šéf odchádza s prianím pekného večera a stihne dodať: "Ďakujem ti, že si na mňa počkala." Toto ma na záver dňa fakt celkom pobavilo. Odchádzam z oddelenia, už je pol ôsmej preč, za vyše osem mesiacov tu som si na toto tempo už zvykla, dnešný deň bol vlastne pohodový, taká rutina...ako pre koho, že?

Naučila som sa tu však mnohému:

- úsmev si treba zachovať za každých okolností, je to mocná zbraň

- na ľudí si treba nájsť čas, s rodičmi aj deťmi sa treba veľa rozprávať, netreba hodiny, ale keď za niekým prídem niekoľkokrát denne a opýtam sa, či všetkému rozumie, či sa má dobre, či nemá otázky, tak tým nikdy nič nepokazím

- konfliktom treba predchádzať komunikáciou, aj keď vždy sa to nepodarí, ale tu platí, čím konfliktnejší rodičia, tým častejšie s nimi treba komunikovať 

- treba sa vcítiť do kože rodičov...správajú sa všelijako, ale ide im väčšinou o to najdrahšie, čo na svete majú - o zdravie a často aj o život ich dieťaťa

- v prognózach treba byť opatrní - niekedy nás deti dokážu naozaj veľmi prekvapiť

A ešte jedna rada pre rodičov:

Rodičia, nemajte strach pýtať sa na všetko, čo vás zaujíma...my si veľakrát ani len nevieme predstaviť, čomu všetkému môžete nerozumieť. Nekonštruujte si katastrofické scenáre v hlave, ale hovorte s nami.

Zuzana Venczelová

Zuzana Venczelová

Bloger 
  • Počet článkov:  19
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som osoba stále hľadajúca svoje miesto vo svete. Pracujem momentálne v Bruseli ako lekárka.Nadovšetko milujem deti a letné tábory pre ne. Najviac si cením úprimné priateľstvo. Vo voľnom čase sa rada venujem potulkám po meste aj prírode a výtvarným činnostiam všetkého druhu. Zoznam autorových rubrík:  Príbehy z budovy zvnej nemocniČriepky môjho detstvaKdo si hraje, nezlobíSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu